lenka

Tak a mame tu koniec...

Tak a finishujeme, cim dalej tym viacej veci sa zacina s pridavnym menom „posledny, posledna, posledne“ . Niekedy je tak silne ze sa splzam vyhnut neda.

Ked som prilietala do Australie ani som netusila ze toto vsetko sa stane. Kazdy jeden den som vyuzila tak ako som mala a prinieslo ma to az na koniec jednej cesty a na zaciatok dalsiej. Nemozem povedat ze by nenasledovala mala krizovatka a vela otazok. Niektore ma trapia ako nocna mora ine nie su v moje sile. No a tie co sa tykaju len mna su asi najtazsie. Skola? Praca? Volny cas? Vsetko na co nemyslime ked zijeme v stereotype. Vieme ze nieco bude a vieme kedy. Ale co ak mame moznost vsetko zmenit a ako dalsi benefit nam staci len menej sily ako inokedy.

Ja tuto moznost mam a dobre musim zvazit kam sa budem tocit a aky smer si vyberiem.

Vieme ze chcem skoncit skolu. Nie je to sice to co uplne chcem a tuzim ale privela ludi chce aby som sa vybrala tym smerom. Akceptujem ich argumenty, ze mi to predlzi mladost a v dobe krizy mi da cas aby som nebola odkazana na podporu. A cas je deviza aku potrebujem. Pracu, i ked len taku mini, ak sa nic zle nestane tak mam. Poskytne nejake tie peniazky na zaciatok. No a volny cas to je ai najtazsie. Cely svoj zivot bojujem s tym ze ma nic prilis dlho nebavi. No nejaku napln potrebujem aby som vyuzivala cely den a nie len sedela pri telke. Spolu so sebarealizaciu suvisia aj ine veci, lebo ako vieme v tomto svete je vsetko nejako spojene.

Taky dokaz prisiel uplne sam. Posledne 3 mesiace, od kedy sme sa s Tominkom rozhodli ze ideme domov su hekticke. Snazime sa chodit vsade tam kde sa nam to pacilo a kde sme boli stastni. Miesto kde sme sa zasnubili, plaz ktoru sme mali najradsej restauracie a podobne. Zaroven vsetko vybavujeme na nas odchod. A na moj prekvapenie je toho viac nez sme obaja mysleli. Nase usilie sme si este zkomplikovali tym ze sme sa rozhodli ist na posledne vylety, ktore zkaratili nase ako aj spolocne dni v australii tak aj cas na vybavovanie. Vsetkeho bolo az tak vela ze som ochorela, nic vazne ale stres a emocie su idealne zazemie na chorobu.

A zase preslo par dni a vsetko sa spomaluje a upozornuje na seba. Snazim sa zapamatat co najviac z mojho zivota tu. Kazdu duhu, ulice , miesta, ludi ale mam pocit ze to vobec nejde. Uz dnes si nepamatam skoro nic z nasich vyletov. Tolko co som prezila tu za 8 mesiacov uz ani nikdy nezazijem. Mozno fraza mozno realita cas ukaze.

No a co vo mne zanechala Australia? To je tazko povedat. Rozhodne je to krajina s muzskou energiou. A preto paradoxne som tuzila byt zenou tu viac ako doma. Tolko co som si kupila sukni tu som doma nemala za posledne roky. A co sa ludi tyka. Tych to co som ja stretla, su tu na akejsi medzi – zastavke v zivote. Je to krajina kde kazdy den je dovod na party, ale nie preto ze oslavuju zivot, ako brazilci, ale preto lebo nevedia kam smeruju a to cakanie na urobenie rozhodnutia sa snazia odlozit. Pod maskou zabavy si predsa nikto nevsimne ze pre nich je buducnost nejasna. Ospravedlnujem sa vsetkym „rodenym Australcanom“ ale zial toto je realita o zamorskych studentoch. A potom je tu skupina tych co utekaju pred vlastnymi pravidlami z domu. No aj ty na koniec budu musiet ist a bojovat so svojimi nocnymi morami. A cas ten im v tomto pripade nepomoze. Dalej tu mame krajinu, no co dodat vela nadhenych miest ale vsetky sa na seba tak velmi podobaju ze sa vam obcas zda ze ste tam uz boli.

Prezila som tu nadhernych takmer 8 mesiacov, no tuzba ist domov a radsej sa vzdat vyhod ake Australia ponuka je vacsia. Za cas tu som z uplneho nic dosiahla na vrchol a opat na dno. Z chodoby do bohatstva a opat spat, z uplneho harmonickeho stastia cez obdobie stresov a nervozity. Cez dobrych a horsich ludia, odchody a prichody. Australia ponukla svoje spektrum ako vsetky duhy ktore som tu videla. Ja som sa ich chytila ale je cas chytit sancu doma a bojovat tam kde chcem byt.